Unaveno sa usmejem a snažím sa počúvať všetky novinky. Kývnutím pozdravím manžela - presne vie, že nie je dobre. Ale deti ma nevideli od rána. Tešia sa. Och. Prečo sa to aspoň na chvíľu nedá vypnúť... Unikám ešte na ukradnutú polminútu na záchod, ani tam na nenechajú samú. Čo už. Snažím sa zapnúť posledné zvyšky zotrvačníka. Smola. Vyčerpal sa asi tak predvčerom. „Pozrieme si rozprávku?", skúšam osvedčené, hoci priznávam, fakt trápne. Často zaberie. Občas nie: „Radšej nám povedz príbeh. O bojovníkoch, dobrých, jeden mal hnedého koňa a druhý zelenú príšeru, dobre?" Bože, akože by som teraz bola schopná vymýšľať príbeh o koňoch, príšerách a bojovníkoch... Niečo zo seba dostanem, nestačí. Krátke a nudné. Prepáč, Matúško, iné sa nedá. „Budeme si radšej čítať", skúšam. „Alebo si poďme stavať!" „Alebo vystrihovať." „Nie, ja si radšej chcem maľovať farbami." Deti sú plné nápadov. Zúfalo hľadám očami manžela, ale on hoci rozumie, vecne vyjadrí podstatu veci: „Na mňa nie sú zvedaví, s tebou chcú byť." Chvíľu to ide. Hráme sa. Rozprávame. Fyzicky cítim posledný pramienok energie, ktorý zo mňa uniká pri každom načiahnutí sa za kockou alebo vstaním zo zeme a hľadaním inej knižky.
Prešla polhodina. „Okamžite toho macka zoberieš a odložíš do police! Lebo už nikdy nedostaneš žiadnu novú hračku!" Niekto tu strašne kričí. Bože, to ja. Dieťa na mňa prekvapene hľadí. „Nepozeraj sa, upratuj! Je veľa hodín, ideme spať!" V duchu mi šepká vnútorné racio - nerev, poraď im štruktúrovane, čo majú kam dať. Keď sa večer rozhodia, zle sa im bude zaspávať. Urob ten večer pokojným, všetko pôjde rýchlejšie. Lenže únava je silnejšia ako rozum: „A ty sa prestaň predvádzať, tu máš pyžamu, prezliekaj sa! Čo som povedala? Nepočula si?!" Panebože, sľubovala som si, že nebudem kričať na deti. A už vôbec nie týmto slovníkom. Nechcem kričať! Nedá sa... Och, aká strašne unavená som...
Po ďalšej polhodine sme v posteli. Deti nakoniec ukladá manžel, ja nie som schopná pokojne prečítať rozprávku. Mrzí ma to a ich tiež. Som nanič matka! Takto to nemá byť. Takto nie. Máme byť na seba dobrí. Krik nie je výchovný. Nechcem, aby si ma malí pamätali hysterickú a uvrieskanú. Nechcem, aby sa také učili. Koľkokrát som čítala o tom, ako sa správať k potomkom. Ako ich viesť - keď sa učia, keď sú boľaví, keď sú unavení. Lenže, žiadne tie poučky nepíšu, čo robiť, keď je unavený rodič. Akoby na to dospelý, ako starší a súdny, ani nemal právo. Zaspávam smutná, padám do tmavého ticha bez myšlienok a starostí.
„Maminkááá!", strhne ma ráno zo sna detský hlások. Objímu ma teplé ručičky, ovanie vôňa detskej perinky, na tvár sa pritisnú trochu spotené vlásky. „Dobré ráno", pozdravím. „Dobré ráno, maminka." Stisnutie a pusa. Zdá sa, že včerajší večer sa ani nestal. Všetko je odpustené. Verím. Dúfam. Och, drobátka, nikdy vás asi nikto nebude ľúbiť tak ako ja. A ďakujem, že ma ľúbite láskou porovnateľnou.
