„Čo je, Julinka, sníva sa ti?" Dieťa hľadá v postieľke medzi ostatnými plyšákmi svoju kľúčovú hračku, so zalepenými očami pofňukáva, kľačí a zmäteno sa obzerá. „Sníva sa mi škaredé, maminka." „No poď, drobka, poď, vypiškáme sa a pôjdeš k nám do postele."
Ukladám medzi seba a Mareka voňavý uzlíček. Okamžite zhrabne moju podušku a odkopne perinu („Nechcem sa zakryť, maminka") - čo znamená, že nebudem ani ja. „Poď ku mne", stále ešte plačlivo, ale rozhodne nakáže. Akokoľvek si ľahnem, vzápätí pritlačí na moje čelo svoju hlavičku, pod nos mi strčí vypelichaného plyšového havka (ešteže ho pravidelne perieme...), odfúkne a zavŕta sa, aby jej bolo čo najpohodlnejšie. Panovačne odsunie moju ruku, ktorá jej prekáža. Svojou ma k sebe pritiahne za krk a je pripravená pokračovať v spánku. Dve minúty sa trápim a ležím v pozícii paragrafu. Hádam už spinká, pomyslím si a snažím sa vymaniť z jej objatia. Hm, chyba. Pritiahne ma ešte tuhšie. A natočí sa tak, že už leží priečne medzi nami dospelými. Mne fučí do tváre, manžela kope nožičkami do pŕs. Ale chceme, aby prestala myslieť na zlé sny a hlavne sa mrviť. A najmä - aby nezobudila brata. Predsa len dve deti v našej posteli, to je už dosť tesno. Tak ticho a ustupujeme. Princezná chrapká o desať minút. Rozvalená na polovici postele, každému z nás dospelých ostala štvrtina.
So svetlom sa zobúdzam. Od chladu a celá stuhnutá. Julinka spokojne oddychuje. Aká je nádherná. Pozerám na ňu, ako občas mykne pusinkou. Labužnícky sa prevracia. Voňavá. Teplučká, ružová, neuveriteľná. Od vedľa z izbičky počujem prevracať sa Matúška. Takto vyzerá raj...
Manžela nájdem spať na gauči v obývačke. „Prosím ťa, prečo si tu?" „Už som nevládal spať na dreve. To nevadí", pohladí ma.
Také obyčajné krásne ráno.
