Zamračené dievčatko úplne vľavo je moja prababička. Má asi tri roky, píše sa rok 1907, u nich v rodine sa hovorí po nemecky a po česky. V nedeľu musí dievčatko chodiť do kostola a je mu tam tesno, preto, keď trochu podrastie, občas namiesto omše utečie do lesa. Má rada ticho a nikdy ju samú nebude príliš počuť. Raz stretne veľkého muža, ktorý jej bude nosiť konvalinky, hovoriť im nevestinky a vezme si ju za ženu. Budú mať spolu dve krásne deti a bude s ním šťastná, až kým jej počas vojny neumrie. Na prasknutý vred. Týždeň predtým, než si poňho príde gestapo. Od chvíle, keď vznikla táto fotka, bude na tomto svete ešte 90 rokov. Jej blízki si budú pamätať jej krásne biele vlasy, jemnú svetlučkú pleť, dotyk ako od motýlika. Nikdy ju nikto neprekoná v pečení najlepšej štrúdle na svete.
To dievčatko dole na zemi je babička. Narodila sa v roku 1924 a tu má asi päť. Žije v zlatých idylických časoch, vyrastá v láske. Kým nezasiahne vojna. A tá jej zničí mladosť. Sprvu ešte môže chodiť do kina a tancovať, ale časom to nálety zastavia. Nedokončí strednú školu, až po vojne. A vtedy už prišla rodina a povinnosti. Celý život strávila šermovaním - do štyridsiatky aktívne, potom ako trénerka a ešte aj ako sedemdesiatnička organizovala preteky. Milovala umenie - výtvarná aj hudbu, vedela o ňom hádam všetko. Vášnivo rada cstovala. Vedela krásne rozprávať, nado všetko rada sa smiala. Jej koláčiky chutili všetkým v okruhu 500 kilometrov, robievala ich na objednávku, aké boli úžasné. A keď umierala na rakovinu, odmietala byť chorá a na obtiaž. Odišla rýchlo a pre všetkých blízkych veľmi bolestivo.
Moja mama. Malé dievčatko s iskričkami v očiach. Stane sa z nej výborná športovkyňa, šermiarka. V príprave na olympiádu však nešťastne skočí na trampolíne do pružín, príšerne si doláme nohu a tak končí s kariérou pretekárky. Založí však klub a trénuje. Nikdy sa nevzdáva. Na tejto fotke to ešte vôbec nevyzerá, že skončí medicínu, stane sa najmladšou kandidátkou vied na Slovensku a najmladšou primárkou oddelenia. Vychová dve dcéry a jedného syna. Splní si sen mať vlastné zdravotnícke zariadenie, aj ďalší s cestovaním a prednášaním po svete. A dnes, keď sa na ňu niekto pozrie, keď zaspí a aspoň chvíľu sa nestarostí, v tvári má stále výraz malého bezstarostného dievčatka.
Ja. Mám štyri roky, pred nedávnom mi pribudla sestrička. Veľa si z tohto obdobia nepamätám. Akýmsi riadením mi mnoho vecí v živote pôjde ľahko. Budem mať veľa šťastia. A okolo mňa bude veľa dobrých ľudí. Stanem sa tým, čo si vysnívam už v druhej triede, novinárkou. Rodina, deti, priateľky - najväčšie bohatstvá si budem starostlivo opatrovať. Verím, že ešte dlho.
Moja malá Julinka. Na mnohých iných fotkách je vedľa nej aj jej dvojča Matúško. Má štyri roky. A aká bude? To, na rozdiel od predošlých portrétovaných, vôbec netuším. Chcela by mať koňa Rexa. A žirafu a hrocha, dvoch psov a dve mačky, zajka, chcela by byť princezná Bella, za muža si vziať tata alebo Maťa. Krásne kreslí a je urečnená. Tvrdohlavá, rozkošne prítulná, rada sa hýbe a najviac miluje sladkosti („Maminka, dnes som ešte nemala sladkosť." „A čo tie sladké kolieska s mliečkom na raňajky, buchtička a nektarínka a žuvačka po obede?" „Aha. A dáš mi niečo sladké?") Zatiaľ len objavuje svet a ľudí okolo seba robí šťastnými.
Keď sa občas zamračí, zasmeje, zašpásuje s nami - vidím v malej všetky z nás. Občas jej o nás rozprávam. Jej topánočky sú určite pohodlnejšie ako praprababičkine kostolné lakovky. Verím, že nezažije vojnu ako prababička, že ju bude baviť šport ako babku a možno aj varenie ako jej mamu. A dúfam, že z nej rastie dievčatko, s ktorým by sa všetky tie na fotkách, hrali rady.
