Po prvý raz som tade išla v lodičkách na tenkých opätkoch, prvýkrát do novej školy sa patrilo. A mala som pocit, že som zabudla chodiť. Tempo krokov sa stále menilo, dlhší, kratší. Medzi dlažbovými kameňmi medzery a kde tu vytŕča hrana. Snažila som sa nepotknúť a nezodrať si topánky. Táto ulica nie je pre márnivých, vravela som si.
Prešlo vyše dvadsať rokov. Za ten čas som uličkou kráčala len párkrát, až teraz zas skoro každý deň. Veľa sa zmenilo. V dome, kde sme kedysi chodili obzerať umenie, je kaviareň. V opustených priestoroch obchody a reštaurácie. Knižnica zmizla, zato kedysi šedivé domy sú opravené. Aj včera som sa vyhýbala rebríku, z ktorého chlapík v montérkach opravoval štuku nad bránou.
Len tá dlažba je stále rovnaká. Keby ju denne neprechádzali kroky tisícok ľudí, prerástla by medzi kameňmi tráva a mach, ešte aj teraz na jeseň ich vidno drať sa v medzerách. Na tých kameňoch stále treba spomaliť. Zvoľniť krok a pozerať pod nohy. Tak ako pred sto, možno aj dvesto rokmi. Táto ulica nie je pre márnivých. Vysmieva sa opätkom a vyblýskaným špičkám - spomaľte a vydýchnite. Čo je to pár sekúnd vášho času proti veku starých domov, kostola, dlaždíc, ktoré tu boli a budú dlho po vás.
