Aj na druhý deň ešte všetci spia. Vstávam prvá, o niečo skôr než obyčajne. Toustovač som si pripravila už večer. Porozkladať chlebíky, všetko do nich pokrájať. Nehlučne natieram, ukladám, opekám. Potešia sa dobrej desiate, malí aj veľký.
Streda. Otočím žalúzie a pustím dnu ďalší deň. Zas mám náskok, netreba sa ponáhľať. Ešte nie je teplo... Hodím si mikinu a švihám k trampolíne pred oknom. Tichom ulice sa ozýva jemné vŕzganie pružín - nikto nevidí, ako dvíham hore ruky aj kolená, skvelá rozcvička! Teraz nie je celý môj len byt, ale aj ulica! Nikde nikto, len hore a dolu a hore a dolu a rozbúchané srdce a rýchly dych a vysmiaty začiatok dňa.
Nemám rada budík a nerada vstávam. Aj preto som dlho netušila, aké môžu byť rána pekné. Na bežeckom chodníku stretávam len zajaca a prepelice. Doma som to ja, kto po prvý raz povie niečo nahlas. Je len na mne, čo pripravím do nového dňa mužovi aj malým. Byt je plný ľudí, ale aj tak som v ňom sama. Patrí mi celé ráno. Sama so sebou, v pokoji. Ticho a doma - s pocitom kráľovnej. Toto je moja chvíľa. Iba pár desiatok minút. Ale úžasný, jedinečný čas. Cez deň sa potom už nikdy nezopakuje.
