Pokrok je sto metrov za tridsať minút. Človek rozmýšľa nad kadečím. Hlavne nad tým, ako by to urýchlil. Všetky smery upchaté - Štvrtok, Most pri Bratislave, diaľnica vraj tiež pomalá - hlásia v rádiu. Do okien nám nakúkajú chodci vracajúci sa v protismere späť do Šamorína. Ja to nebalím, do Bratislavy dnes musím, snáď sa raz pohne... Pár áur predo mnou vystúpi muž a zapáli si. Čo by si dymil v aute, stíha rozhodne viac než jednu. Aj z ďalšieho vystupuje muž, kráča k nemu druhý, hodnú chvíľu sa rozprávajú. Za nimi ako kulisa rozkvitnutý jablkový sad. Čakanie v zápche, aká príjemná príležitosť stretnúť kamaráta. Keď sa konečne pohneme, situácia sa skomplikuje ešte uprostred Dunajskej Lužnej. Nehoda, dve autá a autobus.
Namiesto necelej hodiny tri. Tak dlho mi dnes trvalo prejsť dvadsať kilometrov. Človek sa učí každý deň. Dnes to bolo cvičenie v pokore a trpezlivosti.
Rozmýšľam a neviem sa zbaviť otázok. Prečo to nemohli začať opravovať o tri dni neskôr, keď už budú mať deti prázdniny a ranná premávka bude polovičná? A čo robili policajti, keď autá hodiny len stáli - nevedeli dopravu aspoň trochu usmerniť inak a urýchliť? Naozaj dokáže jedna bočná cesta urobiť takýto rozdiel? A v akom štádiu je ten roky sľúbovaný obchvat? Iba otázky a žiadne odpovede. A na konci ešte jedna. Zajtra mám kopu behania, auto v Bratislave potrebujem. Kadiaľ a hlavne kedy pôjdem do práce zajtra ráno...?
