Predtým malá asi hodinu robila bunker. Pozvala ma potom naprehliadku, núkala v ňom hračky. Priúhľadne narovnaných kôpkach vypísané cenovky, jedna figúrka vedľa druhej, mincena vydávanie naskladané na kôpkach. Matúš si zatiaľ staval hrad.S obranným aj útočiacim vojskom, drakom a zálohami, ktoré vyniesol z podlahyna podokenicu. Postavil troch vojačikov, štvrtým ich zhodil. Tak ich narovnal a pridaldraka. Na hradby jeden vedľa druhého pribúdali bojovníci, k truhlicidrahokamy. Pomaly, precízne. Dobrú hodinu sme o malých nevedeli.
Deti vôbec nepremýšľajú nad tým, že to, čo robia, je dočasu. Vedia prepracovať každý detail. Ddlho robia, čo ich baví a vôbecneriešia, že o chvíľu to pominie. Hrajú sa. Nie pre trvácnosť výsledku.Pre krásu tvorenia. Neviem, kedy sa to zmení. Kedy vyrastú a začne byť pre nichvýsledok dôležitejší ako cesta k nemu. Cesta je cieľ. Hovorí sa to takčasto, že nad tým málokto rozmýšľa – a nepoznám nikoho, kto tak aj žije. Ibamoji malí ma presviedčajú, že je krásne byť deťmi . A žeje veľa vecí, ktoré sa od nich môžemučiť.
