Podobnú tapetu mali kedysi naši v spálni. Tak ako rodičia skoro všetkých susedov a spolužiakov - ak si chcel človek vybrať z iných jemných vzorov, veľa si vtedy nenavymýšľal. Ibaže by chcel izbu ladiť psychedelicky, podobne sme mali olepený záchod, alebo folklórne, takú tapetu sme mali v jedálenskom kúte. Na oknách si všímam céčka, my sme ich nemali, ale v nejednom byte oddeľovali maličkú kuchyňu od ešte menšej predsiene. A nie preto, žeby obyvatelia boli hipisácky či inak imidžovo štýloví a uletení. Ešte tam mohli mať nič alebo zavesené plastové čudo rozstrihané na prúžky. Na stenách v podniku okolo nášho stola visia dobové vlajočky, odznaky, bankovky, na policiach knihy. A kúsok od nás zarámované pionierske symboly. Nie, že by im rám dodal na vážnosti. Možno aj preukazy tam niekde sú. Sľubujem pred svojimi druhmi - tak nejako sa, tuším, začínal sľub.
Strih v hlave ma prenáša na nejaký „aktív" spred veľa rokov. Môžem mať osem - deväť, spolu s triedou čakáme v budove s veľkou zasadačkou na dôležitých straníkov, majú mať „zjazd". Čo to je netušíme, ale povedali nám, že musíme nakráčať s červeným karafiátom k predsedníckemu stolu, kvet dať každý jednému dôležitému človeku a potom sa spôsobne postaviť do uličky medzi sedadlá. Tam poslušne v pionierskych rovnošatách odstojíme asi hodinu, čudné reči plné nezrozumiteľných slov strieda potlesk, nakoniec všetci sediaci dvihnú červené knižky a my môžeme odísť. O čo presne išlo dodnes neviem - tak, ako sme vtedy netušili o mnohých iných veciach patriacich k dobe. Keď máte osem, prísnych učiteľov skôr počúvate než spovedáte. Ale aj tak sa stávate súčasťou čudne sa valiacej mašinérie. Odvtedy ešte veľakrát. Až ako veľká som pochopila pokrivenosť vtedajších pravidiel. A bola vďačná za zmenu.
Strih, som zasa v roku 2012 v podniku, ktorý nostalgicky a akože s pobavením a v dobrom spomína na časy minulé. Pomaly sa plní chlapmi čakajúcimi na hokejový zápas. Tie veci z pionierskych čias okolo mňa sa tvária odľahčene, veselo, veď to bol srandovný čas. Aj moji priatelia, všetci narodení po roku 1985, ich berú ako dobrý vtip. Ja to celkom neviem.
Nevravím, že moderná doba priniesla všetkým spasenie a vtedy bolo všetko také zlé ako je teraz dobré. Ale už mi veci dochádzajú. A vážim si, že si môžem slobodne vyberať. A v tomto prípade si vyberám, že toto sa mi nepáči. A do tohto podniku už neprídem.
