Opití ľudia sem nesmú, ani tí, čo majú problémy s tlakom. Každý vchádza na vlastné nebezpečenstvo. V tomto dome všetko vyzerá inak - varuje tabuľka pred vstupom. A druhá oznamuje - máme voľné izby. Ako inak :) Vchádzam dnu spoza závesu a pripadám si okamžite totálne nešikovná. Dom nielen, že stojí na hlave, ale ešte aj zradne šikmo. Krúti sa mi hlava, ilúziu dotvárajú obrázky na stenách pribité opačne a nábytok pripevnený na strope. Každý sa tu fotí ako v Pise pri šikmej veži - keď fotky obrátia dolu hlavou, bude to vyzerať, akoby robili na tých tenkých operadlách či stolčekoch stojky.
Sťažka kráčame troma izbami dole a jednou na hornom poschodí. „Nie, nie, boje sie!" Asi osemročný chlapček v panike ťahá preč svoju zvedavú maminu, svet naopak nezvláda. Vychádzame von a hlava sa neprestáva krútiť ani tu, na rovnej zemi. Aj nohy sú ešte trochu neisté. Zvedavá mamka tlačí svojho syna ešte k jednej fotke - nech sa postaví pod dom a akože ho podopiera. Malý sa vonku cíti istejší, ale len trochu. Už neplače, len kričí: „Ale szybko!" a uteká spod krivého múru do bezpečia.
Dom naopak je totálna haluz. Nič historické, hodnotné či pamätihodné. Ale rozhodne zaujímavé. Drobnosť, ale dobrý nápad, ktorý Zakopanému pridáva niečo extra.
