Nebeží povinne rovnaký program ako kedysi. Nebežia ani reklamy. Spájame televíznu obrazovku s počítačom a veľmi prieberčivo rozhodujeme, čo sa spustí. Vyplní nám to poslednú trištvrte hodinu dňa.
Z pohľadu tínedžerov okolo nás je nudné byť dospelým. Nestretávame sa každý deň s priateľmi. Ak sa vidíme, väčšinou sa len rozpráva alebo hrá. Nechodíme veľmi po podnikoch ani akciách, nebúrliváčime, cez týždeň sme večer najšťastnejší s knihou, vínom, čajom alebo pohyblivými obrázkami. Žiadne veľké vzrúšo, málo dynamiky, dobrodružstiev. Podpisujem, je to nuda.
Ale tá nuda je mi vzácna. Pokojná, pohodová, tichá. Celkom trápne pasívna. A taká potrebná...
Chvalabohu, deti si nevedia predstaviť, že by som tam mohla sedieť sama. Alebo by sme na seba mohli kričať. Alebo by som mohla čakať na človeka, ktorý sa nevracia, a ak áno, vítame sa v hneve. Tiež by som namiesto v pohodlnej izbe mohla sedieť v chladnom smutnom chaose. Mohla by som do noci pracovať a líhať si v strese z nestíhania. To všetko už poznám.
A tak mám rada tú takmer každovečernú nudu. V bezpečí, pohodlí, teple. Po pätnástich rokoch stále s tým istým, rovnako nudne naladeným človekom. V tom čase, keď je za oknom len ticho a tma a drobci spokojne odfukujú je to to najpríjemnejšie, čo môžeme robiť. Dnes už to viem. Po večeroch sa na tú nudu teším. Lebo dospelá nuda sa mi stala jednou z vecí, ktoré robia pokoj, domov a rodinu.
