Okolo domu máme kopu stavebnej suti. Tato ju odpratáva, Matúš nakladá do vedier s ním. Tato veľkou lopatou, Matúško svojou do pieskoviska. Julka mi robí spoločnosť v kuchyni. Podozrievam ju, že len preto, že sa jej nechcelo obliekať. A možno aj preto, že pečieme, koláčiky a bábovku a môže sa vylizovať. A Julka, ako sama vraví - „sladkostivá" je.
Detský verzus dospelácky slovník - zabávam sa na ňom skoro každý deň. A slovník malých ma fascinuje už od prvých výrazov. Už som si zvykla na komolenie založené na logike, ktorá občas slovenčine chýba (on, ona vie - oni vju ). Teraz máme v móde vymýšľanie novotvarov.
Ten ujo býva na mori na lodi - je teda podľa Julky „morník". Klbko používam na pletenie - podľa malej sa teda volá „pliečko". Balzam na pery je jednoznačne - „perátko". Aj opravujem, aj nie - niektoré novotvary mi prídu milé.
Posledná perla mi však dala riadne zabrať. Julka niekomu rozprávala o našej rodine. Máme, babky, ale dedka, nie. Toho totiž „chováme". „Julinka, ale náš dedko zomrel. Je POCHOVANÝ, NECHOVÁME ho. Veď si bola na cintoríne, nie?", skúsila som. „Nie, maminka, chováme," nesúhlasila malá. „Ako to myslíš, Julinka? Ono je to správne povedané tak, že keď ho POCHOVÁME, je POCHOVANÝ." „No, maminka, ale na ten hrob chodíme, upratujeme ho, čistíme, dávame tam sviečočky, takže sa oňho staráme. No. A to znamená, že ho CHOVÁME." No - nevzdajte potom ďalšiu diskusiu :)
