A zas raz som mala chuť ďakovať všehomíru za silu dotykov.
Náruč mám pre deti. Aj obidve dlane, kde tak rady dávajú svoje malé ručičky. Aj nohy, okolo ktorých sa rady omotajú oboma rukami, skryjú sa za ne a cítia sa tak v bezpečí. Deti dotyky potrebujú a ja ich potrebujem možno ešte viac. Cítiť ich energiu, dávať im svoju.
Milý, to sú pre mňa ruky okolo pása, ktoré ma priťahujú pred pobozkaním. Jeho je miesto vzadu na mojej hlave vo vlasoch a pre jeho dlaň kúsok môjho zátylku. A potom ešte objatie, v ktorom sa dá celkom stratiť.
Mamka a sestra, medzi nami sú zas celkom iné dotyky. Pevné a dlhé objatie, držanie sa za obe ruky a hlava opretá o plece, keď je ťažko. A s priateľkami mám spojené letmé bozky na líce, ktoré vždy zavoňajú a hoci veľmi jemné, sú o to úprimnejšie.
Dotyky, pri ktorých sa občas zježia chĺpky, rozbúcha sa srdce. Alebo len ostane príjemne teplo.
Ľudí, pri ktorých to cítim nie je veľa. Aj preto sú také vzácne. Nikdy nezovšednejú.
