Pred kvetinami mám rešpekt - a je to asi obojstranné. Ony sa ma boja a pod mojou starostlivosťou vädnú až hynú. Niečo robím zle, vlastne asi všetko robím zle. Vždy sa snažím dodržať pokyny kvetinárky, aj tak rastliny u nás doma nezvyknú prežiť rok. Len statočný bambus máme zázrakom už dva. Aj preto som sa nikdy nesnažila niečo dať do skutočnej pôdy na záhrade. Až tento rok. Na jar som si prezrela predzáhradku a povedala som si, že možno prišiel čas. Niečo zasadiť a nechať vyrásť, dať život rastline, kvetu.
Krátko na to som doniesla domov druzgavec. Celkom vzadu na mieste, kde nám vietor polámal a manžel spílil tuju, je dokonalé miesto. Presne určené na to, aby sa plazivá rastlinka mala kam rozrastať. Trs s dvoma malými kvietkami sme vložili do pôdy spolu s deťmi. „To budú naozaj jahody?“, spýtala sa Julka neveriacky. Rastlina nemala žiadne plody a malé žlté bobuľky na koncoch stoniek len málo naznačovali, že sa to bude dať jesť. Prešlo pár týždňov, niekoľkokrát zapršalo. Druzgavec zarodil. Jahôdky sú maličké, ale voňavé a sladké. Každé ráno pred školou si deti chodia odtrhnúť jednu. S mokrými topánkami a nohavicami vlhkými od vysokej trávy si potom sadajú do auta a rozprávajú, či včera mali kyslejšiu a kto dnes trafil väčšiu.
Nikdy sa mi nič nepodarilo vypestovať. Až teraz, Kálnické druzgavce. Priateľka dala našej záhradke život. Mne dôveru, že možno nie som beznádejný prípad. Deťom malý dôvod na ranný úsmev. Taká obyčajná plazivá rastlinka.
