Mám rada veci, ktorých sa môžem dotknúť. Dúha je jednou z mála, ktorými som nadšená, hoci patrí k nadpozemským, trochu neskutočným. Taký posol zhora. Ako vtedy pred pár rokmi.
Deň po narodení detí za mnou prišiel manžel do nemocnice. On sa tešil, ja som sa bála. Vedela som, že mi zas prinesú malých. Oboch naraz a ja pritom neviem chytiť poriadne ani jedného. Dvojčatá budú krehké, hlučné a hladné. A čo ja s tým? Prsníky ma boleli, deti som si naraz priložiť nevedela a odsávačka bola čudná. Ten deň ma po pôrode postavili a ukrutne to bolelo. Vlasy hnusne mastné, vyhasnutý pohľad a pocit, že som sa zo dňa na deň zo samostatnej sebavedomej ženy stala najneschopnejšou matkou na svete. Celú polhodinovú manželovu návštevu v pôrodnici som sa snažila neplakať. Nie celkom to vyšlo. Odišiel a opäť som sa plne sústredila na tú obrovskú neznámu. Čakal ma boj, na ktorý ma nikto nepripravil a doľahla na mňa boľavo nesmierna zodpovednosť. Slzy sa pustili plným prúdom. A zrazu mi pípla smska. Niečo ako: Videl som teraz nad mestom dve duhy, boli nad sebou. Nikdy som na nebi nic podobne nezbadal. Ako nasi mali dvaja. Neboj sa, bude dobre.
Vtedy som veľmi chcela veriť. Dnes po štyri a pol rokoch viem - je dobre. Často na tú dvojitú dúhu spomínam. Ani ja som nikdy nič podobné predtým ani potom nevidela. Ak inokedy nie, vtedy tá dúha poslom zhora bola.
