„My sme ťa chceli potešiť a niečo ti pripraviť. A keďže sa blíži sviatok, kedy by si to mohla potrebovať, chceme ti to dať teraz." Zuzka siahla sa chrbát a vytiahla dve vrecká. Krásne plátenné vianočné vrecká, ručne ušité. „V takýchto nám Mikuláš necháva darčeky. A teraz môže nechávať aj vám." Onemela som. A dojatá nevedela, ako sa poďakovať. Pred očami sa mi premietlo, ako ich plné sladkostí nájdu v utorok ráno moji malí zbojníci. „Robíme to tak, že Mikuláš vo vreckách dobrým deťom niečo prinesie a oni ich musia potom do týždňa vrátiť - napríklad na kuchynský parapet. Aby ich o rok priniecol Mikuláš zas," hovorila Zuzka mama. Zuzka dcéra prikyvovala. Vrecká nachádza a vracia už vyše dvadsať rokov, a stále je to rovnako krásny zvyk. „Len musí Mikuláš dávať pozor na rolničky, keď kráča v noci tichou izbou," usmiala sa Zuzka mama.
A tak máme u nás doma tento rok Mikuláša dva razy. Jeden prišiel včera ku mne, vzal na seba podobu dvoch krásnych Zuziek s veľkým srdcom. A druhý detský sa zastaví v pondelok v noci. Zas sme o niečo bohatší. O ďalší pekný pocit z priateľstva a rituál, ktorý sa nemusí nikdy zunovať.
