Nesťažujú sa. Nenadávajú sa, nesmútia. To, čo príde, berú stoicky. Vecne každý mesiac rozpočítajú každé euro. Niečo málo vždy odložia. Večer si pozrú telenovelu, raz za týždeň idú popratať mame a svokre. V nedeľu omša, v stredu väčší nákup. Len občas si vzdychnú... kým mali robotu, usmievali sa akosi viac, než teraz.
Ľudia si zaslúžia istoty. Začína to prácou. Za budúce generácie. S ľuďmi a pre ľudí. Spolu dokážeme veľa. Raz za štyri roky malé mesto zamoria tváre ľudí s veľkými slovami. Po pár mesiacoch ich prekryjú pozvánky do obchodov a bánk. Tie dve ženy budú okolo nich prechádzať s rovnakou ľahostajnosťou ako okolo svojej bývalej fabriky. Načo sú im reči. Ešte raz by chceli zažiť ten pocit – že sú potrebné a robia niečo užitočné. Ale už skoro prestali veriť, že ho ešte niekedy zažijú.
