Podobne sa rozhodla aj triedna mojich detí, bolo to niekedy vo februári. Do školského vestibulu dala veľkú škatuľu a rozhlásila, že je tam pre tých, kto majú doma zbytočné vrchnáky. Každý deň v nej našli vrecko alebo aj tašku. Postupne sa z nich plnili vrecia. Nerátali sme ich, len sme ich odvážali do našej garáže. Pridávali sme ich k nášmu vlastnému, to sa plnilo vrchnákmi od kamarátov. O pár dní sa škola končí, upratujú a tak sme predvčerom naložili posledné vrece. Zvážili sme ich - za štyri mesiace sa vrchnákov nazbieralo 187 kíl. 187 kíl je asi 40 eur. Mohlo by to vyzerať ako nič...
Keď sme ich včera večer vykladali v domčeku, kde býva Tobiasko so svojou mamou a súrodencami, zastihli sme ho na dvore. Motal sa tam a keď nás zbadal, začal rozprávať. Chlapček, ktorý takmer vôbec nevidí a nepočuje, ktorému lekári predpovedali, že strávi celý život ležiaci, celkom zreteľne ukazoval na nás a pýtal sa: „Čo to je?“ Za tou vetou cítim obrovské úsilie jeho mamy. Hodiny cvičení, posilňovania a stimulácie. „Chcem, aby vedel chodiť a rozprávať a aby sa raz vedel postarať sám o seba,“ povedala mi vtedy v zime. Za skoro pol roka, čo som ho nevidela, Tobiasko vyrástol. Za ten čas bol na operácii uzlín, zistili mu mononukleózu a zákrok na jeho hlave sa musel odložiť.
Kým manžel vykladal vrecia, rozprávali sme sa. „Nosia nám mnohí, veľmi im ďakujeme. Pred dvoma týždňami si ich boli odviezť do zberného dvora. Boli ich dve tony,“ potešene mi hovorila Tobiaskova mama. Dve tony... Pri 22 centoch za kilo je to – 440 eur! A to už nie je nič. Jedna škola v malom meste dokázala vyzbierať za štyri mesiace skoro desatinu z toho množstva. Stále to nezaplatí celú operáciu, tá stojí niekoľko tisíc. Ale pri takom minimálnom úsilí, aké je za odložením jedného vrchnáka...
Zberný dvor je v Pezinku, vrchnáky vykupuje firma Tenarry. Tobias má vlastný účet. Jeho mama na ňom zbiera peniaze na operáciu, ktorú mu budú musieť urobiť za hranicami. Pribúda sa na ňom pomaly. Ale pribúda.
Jedno africké príslovia hovorí: Nikdy nezahadzuj malé zrniečko, lebo raz z neho bude veľký strom. My doma ďalej nebudeme zahadzovať malé vrchnáky. Keď sme odchádzali, Tobias nám kýval na cestu. Teším sa, ako sa zmení za ďalšieho pol roka, keď im zasa privezieme pár naplnených vriec.
