Maličká má presne ten vek, keď je hlavným zamestnaním detí byť rozkošné. Zvláda ho na jednotku. Bezchybný úsmev a dva vrkoče na bokoch hlavičky, sedela a ani sa nepohla, aby dedkovi nesťažila jazdu. Poobede som ich párkrát stretla vracať sa niekam dozadu našou ulicou. Milá dvojka. S nikým iným, než s dedkom, som dievčatko nevidela. „Zas bude pekný deň," povedal raz Matúš. „Vždy mám taký pocit, keď ich ráno stretneme."
Včera večer som koncom ulice dobiehala. Stmievalo sa, uťahaná, v nohách desiatku, už som chcela byť fakt doma. Spoza zákruty sa predo mnou vynoril známy bicykel. Bol však iný. Na sedadle sedel starký, ale vyzeral ešte unavenejší ako ja. Pomaly krútil pedálmi. V nosiči za chrbtom dve veľké vedrá plné ovocia a zeleniny. Bicykel sa vliekol pomaly. Prešiel okolo a otvoril sa mi celý obrázok. Zozadu kráčalo dievčatko. Oboma rúčkami sa držalo košíka, snažilo sa tlačiť. „Poď dedko, ešte kúsok. Dedko, ešte. Už budeme doma..." Hlások jej znel unavene, ale pritom statočne.
Takto vyzerá láska. Má dlhé blond vlásky a vráskavé dlane. Delí sa o pohodu aj o prácu. Stará sa ticho a nahlas sa detsky smeje. Už teraz je silná. A na rozdiel od ľudí, s pribúdajúcimi dňami slabnúť nebude.
