Pred niekoľkými dňami vyšlo v novinách hodnotenie základných škôl. Otvorila som si stránku s našou. Obyčajnou, jednou z dvoch v malom meste. Po pár minútach som stránku aj zavrela. Nie všetko som pochopila, ale vyčítala som, že sme vo väčšine ukazovateľov percentuálne trochu pod celoslovenským priemerom. No, priemerná škola v malom meste.
Ani dnes do nej deti nešli. Nech sa zbavia sopľov a neroznášajú ich ďalej. „Citanie 71 matematika 75,76.", pípol mi ráno telefón. Spomenula som si na modrú plastovú tabuľku, na ktorú sa dajú pripínať biele plastové písmenká. Pani učiteľka nám ju požičala, keď Matúš na začiatku roka bojoval s písmenami a slabikami a nevedeli sme, ako s tým pohnúť, ako pomôcť jeho hlavičke začať ich rozoznávať a spájať. A spomenula som si na kopu papierov s cvičeniami na uvoľnenie rúk, ktoré nám dávala, aby sa zbavil kŕčov pri prvom písaní. Aj na kontrolné diktáty a odporúčania, ktoré nám posiela domov. „To bude pre pani učiteľku", povedala Julka minule. Dokončila obrázok, s ktorým bola obzvlášť spokojná. Nečudujem sa. To dobré nie je v značke ani inštitúcii. Je to v ľuďoch.
