Nedá sa tomu vyhnúť. A lezie mi to na nervy. Som občianka, je pred voľbami, som rada, že mám zas po čase právo na to, prejaviť aj ja svoj postoj, k tomu, ako to tu je. Ale - úprimne - bez toho predvolebného humbuku by som sa zaobišla.
Pred týždňom som sa hrala s priateľmi hru. Tvárili sme sa ako predstavitelia vymyslených politických strán, s programami fest pritiahnutými za vlasy. A snažili sme sa získať okolie a presvedčiť ho (aj seba), že sme tí lepší. Argumentovali sme, deklamovali, diskutovali, vykrúcali sa, prihovárali. Tí kamaráti mali okolo dvadsiatky a ich reálna skúsenosť s politikou je nulová. Hra mala pocvičiť ich schopnosť argumentovať, vystupovať pred ostatnými, bojovať s trémou a neistotou a iba trochu sa aj zamyslieť nad tým, v čom žijeme. Keď som ich tak počúvala, stačilo len privrieť oči a ani jeden z nich, totálnych laikov, nemal ďaleko od skutočných politikov. Tých politikov, ktorí nás na brífingoch a tlačových besedách presviedčajú o svojej pravde. Hovorili slová z plagátov a mítingov - a ani sa nemuseli veľmi namáhať. Stále sa opakujúce sa floskuly, výzvy, apely, neskutočné politické klišé - máme ich okukané všetci. U kamarátov som kvitovala, ako sa v pomerne neľahkej situácii vynašli. Či by som pochválila politikov? To si taká istá nie som. Slová ako cez kopírák, naťahovačky a prázdne spory, zneužívanie a využívanie, hra na city aj na nadradených... Nejako mi čas pred týmito voľbami nejde po chuti. Príliš veľa ma toho neoslovuje. Prepáčte.
Ešte pár týždňov, vravím si. Ešte pár týždňov tvárí a postáv na bilbordoch s rozprávaním o tom, ako bude lepšie. A potom ich prekryjú. Hm. Nahradia ich iné výzvy. Na lacnejšie, rýchlejšie, voňavejšie, čistejšie, väčšie, zaujímavejšie... Ani to nebude úplná výhra. Len, tie druhé sľuby budú aspoň trochu hmatateľné. A ich overenie v praxi nemá spravidla také dlhodobé dôsledky.
