Nikdy som neprestala fotiť na film. Raz za čas prinesiem kotúčiky na vyvolanie do nášho malého fotolabu. O týždeň sa zastavím po hotové obrázky. Potom, keď som doma sama, si v pokoji sadnem a začína sa rituál. Zakladám, dopisujem poznámky k miestam a ľuďom, termíny. Niekedy pridám aj lístok alebo kresbu. V poslednom čase fotím skoro iba deti. Z každého roka svojho veku majú vlastnú veľkú knihu. Nevraciame sa k nim často. Neskôr sa to zíde - vravím si vždy, keď sa mi zdá, že zapisujem naozajstné drobnosti alebo banality. Veď uvidíme.. .
Po chvíli hľadania priniesla Julka albumy dva. Rok až dva a dva až tri. Krásny čas. Prvé zuby, kroky, slová. Prvé kamarátstva v škôlke. V tom čase k nám prišli kľúčové hračky na spanie. Vtedy začali chrústi registrovať rodinu a komunikovať s ňou. To všetko v albume je. „Kto je toto? A toto? A naozaj som Julku volal Uka? A fakt som si spieval Hoda-hoda-hoda-biči-bóda? A čo znamenalo, keď som ukazovala tak? Jéj, toto bol náš nočník? A takto sme nechceli jesť? Naozaj ste nás nechali pokresliť všetky steny?" Album sme prezerali hodinu. Prekvapilo ma, čo všetko si malí nepamätali. Objavovali nový svet. Ich vlastný a pritom taký vzdialený. Aj ja som spomínala. A uvedomila som si, že hoci rastú, stále ich mám pred očami v ich najrozkošnejšom období.
Je to drahé. Pomalé. Výsledok neistý. Často, keď vytiahnem svoju starú zrkadlovku, počúvam podobné reakcie. Od ľudí, čo s modernými mašinkami cvakajú desiatky záberov za minútu. Určite majú pravdu. Lenže ja presne viem, ako dopadnú obrázky, ktoré spravím. Nikdy nie zabudnuté na počítačovom disku alebo nešťastne premazané. Nepodaria sa všetky. Nech. Opatrujem starý foťák, aby ešte dlho slúžil. Nad veľkými knihami o pekných dňoch spred rokov strávime určite ešte veľa príjemných popoludní.
