Ale keď mal asi dva roky, zmenila to. A začala sa s ním rozprávať po slovensky. Malý to najprv neprijímal: „Nehovor so mnou tak!", bránil sa a hneval. Mamka aj otec vydržali. Po roku už Gáborko po slovensky rozumel a keď sa veľmi snažil, aj rozprával. Gáborka dali do slovenskej škôlky. Raz poňho popoludní prišli a zistili niečo nemilé. Učiteľky v slovenskej triede sa s deťmi, ktoré na ne reagovali po maďarsky, rozprávali rovnako. „Nerobte to tak, prosíme, s Gáborom", požiadali. „Preto sme ho dali sem, aby sa naučil dobre po slovensky." Pred rokom sa Gáborkovi narodila sestrička. Je jediná, s ktorou Gáborko doma teraz po maďarsky rozpráva. Viem to z návštev - keď my veľkí sedíme s kávou v tieni a naši chlapci sa naháňajú po trávniku nešetriac bojovými pokrikmi a dievčatká spolu polievajú kvety. Slovenčinu u rodičov sa Gáborko naučil akceptovať.
Gáborko o rok zo škôlky odíde. Pôjde do školy - slovenskej. Odtiaľ sa mu potom ľahšie pôjde do ďalšej školy. Tiež slovenskej. Bude mať väčší výber, je ich u nás viac než maďarských. „Okrem toho", vravia jeho rodičia, „slovenčinu potrebuje, žije na Slovensku."
Veľmi si vážim aj Geryho rodičov, aj Majkiných, Eszterkiných, Šimonkových a kopu ďalších. Všetkých, ktorí sa v istom momente rozhodnú a prestanú sa so svojimi deťmi rozprávať vlastným materinským jazykom. Musí to byť veľmi ťažké. Sebe to komplikujú - svojím deťom veľmi pomáhajú. A - veľkú službu nerobia zďaleka len im...
