Niektoré z povestí zo súboru Keby kamene rozprávali ma dodnes mrazia - vybavujem si najmä tú, kde sugestívne padá zo skaly mladá žena po krutom rozhodnutí panovníka. Mauglí ma zoznámil so svetom džungle a silou prírody. Držím v ruke Osadu havranov, súbor s neuveriteľnou atmosférou - na pravek ešte musia malí dorásť. Keď som bolo dievča, počúvali sme tie platne stále dokola. Neviem, čo som pritom robila. Možno kreslila alebo vyšívala, hrali sme karty, skladali kocky. A v hlave nám vyrastali obrázky a obrazy.
Opatrne vyberám z obalu a ihla klesá na O pyšnej princeznej. Ozve sa známe praskanie a krásne mladé hlasy slovenských hercov. „Zahorel som veľkou láskou, veľkou láskou k princeznej...", spieva princ a ja žasnem. Spievam si s ním. Stále si to pamätám. Posledný raz so to počula keď som mala možno desať rokov... Malí ani nedýchajú. Julinka si prinesie pastelky, Matúško sa natiahne na gauč. Môžem ísť pokojne kade ľahšie. Na dlho. Úplne nepodstatná :)
Podvečer sa ma drobka pýta: „Maminka, čo je to pastorkyňa?" A malý volá: „Urobím si rebrík z olovených halušiek!" Usmievam sa. Máme doma nového člena, plnoprávneho a skvelého. Už len zohnať jemnú handričku a kefku, aby sme jemu a platniam neubližovali.
