Ukazovák nahmatá niečo mäkké. Aha, výrazne ružový kúsok tkaniny, gumya plastu. Julkina gumička do vlasov. Vložila som ju tam predvčerom.Hojdala sa zbojníčke na konci spadnutého chvosta. Už už spadne – tak ju jemnestiahnem, ani si to nevšimne. Sojka sa pribehla napiť od šmýkačky cestouk preliezačke. Gumku vložím do vrecka, obzriem sa za Matúšom na hojdačkea znovu sa začítam do knihy. Takto som si to kedysi dávno vysnívala.Ihrisko, deti sa zabávajú a ja sa vypekám na slnku a oddychujem posvojom. Počúvam ako na seba malí pokrikujú, smejú sa a viem si predstaviťich protesty, keď zavelím, že treba odísť. Opretá na lavičkes natiahnutými nohami, takto vyzerá raj.
Koľkokrát som to skúšala, kým boli malí v kočíku...Vždy som si na prechádzku tú knihu vzala – ale nikdy na ňu neprišlo. Po prvejminúte státia sa vždy jedno z detí prebralo a skúste čítať, keď saz kočíka ozýva mrnčanie. Začali chodiť a už to nešlo vôbec. Ešte nemaliani rok, keď pri prechádzke vytrhli popruhy z kočíka, už v ňom neobsedeli.Zrazu sme mali málo rúk aj nôh. O tom, že by sme niekde len tak sedelia rozprávali sa či nebodaj čítali, zatiaľ čo oni sa bláznia sa nedalo aniuvažovať. Ale zrazu – sa zabávajú sami. Prídu sa pochváliť, nechať ofúknuťzodreté, po maškrtu. Ale už nepotrebujú ruky na podopretie. A tak siihrisko užívam po svojom.
„Vážení cestujúci. Osobný vlak v smere Komárno,Dunajská Streda, Kvetoslavov...“ Vo vreckách nič nenosievam. Ale tú gumku tamnechám. Aby mi aj nabudúce, keď bude nevľúdne, dlho, smutno alebo hoci lennudne pripomenula, ako je na svete dobre.
