Matúš sa budieva prvý - naširoko oči - „Môžem už vstávať? Pôjdeš sa so mnou hrať na bojovníkov? A kde je tatinko? Som hladný. Povedz mi príbeh." Vysype zo seba za desať sekúnd po prebudení cestou na záchod. Julinka sa zatiaľ labužnícky pod perinou preťahuje: „Ja si ešte pospinkám", otočí sa na druhý bok a dobrú polhodinku ešte dá.
„Maminka, môžem niečo sladké?", počujeme od malej dvadsaťkrát denne. „Ja sladké nechcem, nechcem si pokaziť zúbky a mať veľké bruško", reaguje na ponuku keksov jej brat. Jeden má rád mäso, druhý ho úplne odmieta jesť. Jeden rád kreslí a pekne, dôkladne, druhý len na dlhé prehováranie. Julka veľa rozpráva, Matúš je ticho - a potom nás zrazu všetkých prekvapí a zaspieva pesničku s desiatimi strofami od začiatku do konca bez chyby. Drobke ide skladanie puzzle, krpec zas vymýšľa vlastné rozprávky. No okrem týchto drobností - jeden je svojhlavý, druhá márnivá, ale výrazne samostatnejšia, on zas zručnejší. Ona sa okamžite s každým zblíži, malého v opatrnosti málokto predbehne. A tak ďalej.
Našťastie, jedno majú spoločné. Narodili sa s veľkou mierou empatie. Stáva sa, že jedno dieťa má „svoj" deň - je mrzuté a ukňučané (deti ako živočíšny druh majú špeciálne vyvinutú schopnosť byť očarujúce, rovnako ako byť absolútne do vyčerpania na zastrelenie). Vtedy sa druhé dieťa správa tak, ako by súťažilo o cenu Najmilší potomok na svete. Je prítulné, samostatné, poslušné - dokonca aj v situáciách, keď inokedy neposlúchne, je nápomocné. Dokonca aj keď je jeden z nich chorý a my mu dávame všetku pozornosť, ten druhý ju na seba skúsi pritiahnuť len jemne - a potom ako by pochopil. Nehnevá a čaká, kedy bude lepšie. Malú niečo bolí, drobec ju ratuje. Malému sa niečo nedarí, sestra mu príde na pomoc alebo privolá nás. Keď niečo dostane jeden z nich, pýta aj pre druhého a úplne samozrejme mu to dá. Majú „svoje" hračky, väčšinu však „našich". Milujem čas, keď ich môžem len tak pozorovať. Akí ohľaduplní sú k sebe, ako si radi prejavujú lásku.
Premýšľam nad tým zatiaľ čo oni sedia pred rozprávkou a ja skladám bielizeň. Zrazu sa od vedľa ozve krik. „To je havko!" „Nie, je to drak!" Havko!" „Drak!" „Neklam!" „Ty neklam!" „Maminka, čo to je? Havko alebo drak?" Mohla som to čakať. Pozerajú Nekonečný príbeh. „Je to drak, Drak Šťastia, ale vyzerá ako havko", snažím sa byť diplomatická. „No vidíš! Je to drak!" „Aj tak je to havko!" „Nie, je to drak!" „Havko!"... Toto nerozsúdim. Dvaja ľudia, dva pohľady na svet. Prišli medzi nás spolu. Dávame im všetko rovnako. Ľúbime ich, aj sa im tak isto venujeme. Ale som rada, že sú iní. Teším sa na každý ďalší deň. Nebojím sa, že to v ďalších mesiacoch a rokoch nebude zaujímavé...
