Podo mnou sedel mládenec. Jeho nohy tancovali ako na šijacom stroji, ruky vkladal a vyťahoval z vreciek, hral sa s čapicou na kolenách. Prehrabával si vlasy a zdalo sa, že vyskočí od nervozity. Nešlo si ho nevšimnúť. Oblečený v svetlozelených nohaviciach a bunde do pása, s polodlhými vlasmi a strašne vážnou tvárou. Vrelo to v ňom, muselo sa mu stať niečo veľmi zvláštne, napadlo mi.
Vybehol z električky na tej istej zastávke ako ja. Kráčal predo mnou, skôr utekal. Ruky vrazené do vreciek a zhrbený, veľmi sa ponáhľal. Nepokoj sa okolo neho šíril ako zvukové vlny. Obchádzal a predbiehal ľudí, ktorých skôr cítil ako videl. Hlava sklonená, nohy v ľahkých teniskách sa v rýchlom tempe ticho odrážali od dlažby.
Na moje prekvapenie mieril presne na to isté miesto ako ja. Ťažké dvere chrámu otvoril jedným rýchlym pohybom. Ja som vošla dnu o chvíľu neskôr. Zbadala som ho v jednej zo zadných lavíc. Akoby sa zmenil na celkom iného človeka. Sedel pokojne, s rukami zopnutými. Prežehnal sa, pokľakol. Potom si znovu sadol na lavicu, zatvoril oči a čelo oprel o ruky zlomené v lakťoch nad dreveným ornamentom lavice. Keď som o štvrťhodinu neskôr odchádzala, sedel bez pohnutia v rovnakej polohe. Jeho nepokoj a ťažoba akoby nikdy neboli. Sedel tam vyrovnaný, rozjímajúci, s jemným úsmevom.
Pred vykročením von som a ešte som sa otočila k oltáru. Zvonku bolo počuť zvony odbíjať tretiu. Nechcelo sa mi z toho miesta mieru a pokoja do rušných ulíc mesta. Závidela som mladíkovi, že ešte môže ostať.
A po ikstý raz som poďakovala staviteľom, ktorí dokázali do kamenných stĺpov a klenieb zapracovať niečo, čo vie z človeka sňať rozháranosť a nepokoj. Tu to „niečo“ vždy nájdem. Ešte nikdy som sa nesklamala. Obzrela som sa po mladíkovi... – a zdá sa, že nie som sama.
