Nezrátam čas, ktorý spolu trávime nad stránkami kníh. Hlasy mojich postáv sa opakujú. Človek nemá neobmedzený rozsah. A tak Hagrid hovorí rovnakým prízvukom ako strýko Silvester a starý kráľ. Malé dievčatká majú len o málo nižší hlások ako víly a poníky. Ale funguje to. „Nie, tato, ty nie. Čítať nám bude maminka. Ty nevieš meniť hlasy,“ namietajú zbojníci občas večer. Stane sa, že ma opravia: „Mami, daj tomu pánovi ten hlas ako má Indiana Jones, toto sa mu nehodí.“ Keď boli celkom malí mysleli si, že rozdielne posadenia hlasov sú v knihách nejako označené. Keď začali čítať sami zistili, že to, ako postavy ožijú, je na nich. Julka číta plocho. Matúš nevie inak, než všetky repliky prežívať.
Po desiatich minútach prichádza na koniec kapitoly. Celkom sa zadýchal... Dokončí vetu, po bodke ostane ticho. „Stačí, mami, dobre?“ Jasné, že hej. „Ale večer skúsime ešte jednu, môžem ti zas čítať?“ Veľmi rada súhlasím. Odchádza sa hrať s legom a ja rozmýšľam, aké silné sú podprahové vnemy. Nemyslela som si, že to, čo robím, sa u dieťaťa premietne do toho, ako bude čítať. Tak nejako sa to stalo. Je krásne to pozorovať. Hoci nielen v tom dobrom, podvedomie je silný a spoľahlivý spojenec. V Matúšovej hlave má, zdá sa, občas jeho hlas moju dikciu. A môžem len dúfať, aby sa to časom prejavilo napríklad aj v jeho prístupe k plánovaniu, príprave vecí a ich doťahovaniu.
