Preto pre nás bývala hmla pekná. Vzali sme si školské tašky a vybrali sa do toho nadýchaného nepriezračného vzduchu. Bolo to nezvyklé, ale prísľub toho „po hmle" robil ulice nášho malého všedného Svidníka krajšími. Lebo keď sa opar dvihol nad kopce, vyšlo slnko a celé mesto sa rozjasnila. Tá hmla navyše voňala - čerstvo, prírodou. Veď rieku a les sme mali len dvesto metrov od bytovky.
Keď som zažila svoju prvú hmlu v Bratislave, bola som veľmi sklamaná. Nevoňala, naopak. Ťažké ovzdušie zrážalo všetky tie priemyselné pachy zo vzduchu k zemi. Tlačili sa dole a dorážali na naše nosy - žiadne nadýchané obláčiky, nič také. No a keď sa nedýchateľná hmla za pár hodín rozplynula, slnko nevykuklo. Len sivo ostalo vo vzduchu.
Dnes ma hmla pri Bratislave sprevádzala celou cestou do práce. Aká je pekná, pomyslela som si spoza zatvoreného okna. Vyzerá tak isto ako tá z detstva. Už nečakám na slnko po nej. A sediac vnútri v aute, necítim jej ťažobu. Tak som si aspoň predstavovala, že nielen vyzerá, ale aj vonia ako tá spred rokov. A možno aj po nej dnes vykukne pekný deň.
