Hráme sa s malými často. Je nám pri tom dobre, sme spolu a učia sa, ani nevedia ako. Niektoré hry sú však ako začarované. Dlho sme si mysleli, že dcéra nechápe princípy. Kým sme nezistili, že ona jednoducho nechce hrať rýchlo a vyhrať. Že ju baví hru si užívať a víťazstvo je až druhý plán. Stane sa, že prehrá a pridá sa k inému hráčovi. Neodkukáva, nešpióni. Má rada to bytie spolu. Poznám ten pocit. Mám to rovnako. Neznamená to, že by som sa o to menej snažila. Len, keď nepadnú karty alebo kocky sa točia inak, nie je to žiadna dráma.
A tak sme doma dve na dvoch. Môj muž ani syn, vlastne žiaden chlap, ktorého poznám, nehrá len pre pocit z hry. Poznám len dievčatá, ktoré vie tešiť hra aj bez víťazstva. V tomto som rada, že som žena. Lebo po prehrách bývam výrazne menej smutná, než chlapi. A tiež, na rozdiel od mužov, nepoznám žiadnu ženu, ktorá by si v priateľskom zápase s kamarátmi, bola schopná vykĺbiť rameno alebo zlomiť nohu.
