A tak si predstavujem - že by som bola v koži človeka, ktorý sa ťažko hýbe. Nemá nohy, má krehké kosti, je chorý alebo po úraze... - skrátka, aj na malý nákup potrebuje zobrať silu a odvahu, sadnúť na dve veľké a dve menšie kolieska a vyraziť z domu do ulíc plných prekážok a ignorantov. Neviem, či štátny úradník niekedy skúsil ísť na vozíčku. Ja áno. Je to fuška odkočírovať bez nehody. Aj prah či malý schodík dokáže sediaceho vykývať veľmi slušne. Treba zručnosť na to, aby sa vozíček nepreklopil a človek s ním nespadol. Nehovoriac o poriadnej sile a výdrži, ktorú na riadenie mechanického treba. Pri elektrickom námaha odpadá. No ak ide vozíčkar ďalej, do auta ho napríklad nezloží. Skrátka mať vozíky dva, ak sa dá, je pre vozíčkarov fajn. Potrebujú ich.
Tak, vraví, úradník, nech si na ne našetria. Postihnutí ľudia si prácu hľadajú ťažko a rozhodne nepatria medzi milionárov. Ivan, dievčina študentka aj Martin by boli najšťastnejšími na svete, keby sa raz mohli na vlastné nohy postaviť sami, bez pomoci či strojov. Nikomu z nich sa to asi nepodarí. Škoda, že im pod tie ich choré nohy teraz štátny úradník chce hodiť ďalšiu prekážku... Dúfam, že tento chorý (alebo možno až nemiestny?) návrh neprejde.
