Pred dvoma týždňami sme prišli domov a pred dverami sme mali položené dve veľké igelitky plné vrchnákov. Neskôr som sa dozvedela, že ich tam nechali priatelia. O pár dní na to priniesli malí plnú tašku zo školy od pani učiteľky. A že ešte budú mať ďalšie od spolužiakov. Včera zas stála taška pred dverami. Neviem od koho, nemám sa komu poďakovať.
Je to asi mesiac, odkedy som o vrchnákoch písala... a čítala v diskusii aj skeptické výpočty, koľko by ich muselo byť, aby zbieranie malo význam. No, a teraz je u nás v komore asi desať kíl tých plastových kúskov. Nemajú zatiaľ veľkú hodnotu, nie peňažnú. Ale ich cena je v tom, že pribúdajú - ani neviem ako. Zatiaľ je tá kopa kvapka pri tisíckach eur, čo je cena za operáciu. Pletenie ma naučilo, že jedno očko nič neznamená. Ale keď ho neurobím, nikdy sa nedopletiem k svetru. Zhromažďovanie vrchnákov nič nestojí. Mohli skončiť len tak v košoch - a asi by aj skončili. V tom lepšom prípade z nich mohli vzniknúť dekoratívne mozaiky alebo závesy.
Jeden človek svet nezmení a toto nie je záchrana sveta... ale malá pomoc v záchrane jedného chlapčeka. Preňho a jeho mamu a brata a sestry to nie je maličkosť. Je mi pekne. Všetkým neznámym aj známym darcom - ďakujem!
