Samozrejme schytí jej ruku a dá si ju celú okolo hrudníčka alebo ramien. Vyloží si na ňu ležiacu svoju nožičku, pritlačí sa na jej ucho, nevadí mu, že ju to trochu zašklbe. Oprie sa celou váhou o nohu, keď mama čupí, veď ona to udrží. Nechá sa držať a objímať, keď je mu zima. Svoje ruky strčí celé do jej, vie, že ich má preňho prázdne. Hovorí - si moja. Moja, mám ťa.
Vždy mi bol proti srsti pocit, že by som mala niekomu patriť. Snažím sa a chcem byť najmä samou sebou. A potom niečiou priateľkou, manželkou, dcérou. Ako dospelej po odchode z domu od rodičov, sa mi to darí. Mám svoje pôvodné priezvisko, vydajom som sa nestala vlastníctvom muža, ktorému som dala sľub. Patrím k mnohým ľuďom a som im za to vďačná, ale nepatrím im. Okrem mojich detí. Tým patrím celkom.
Nie je to opičia láska. Len vzácny pocit, ktorý mi dávajú. Všetkým, čo robia, hovoria - si moja. Mám ťa. Potrebujem ťa. Veľmi ti verím. Ľúbim ťa.
