Šuchot kabelky, ťuknem do bráničky, jemne odpovie. Pri tuji mi do nosa vnikne pižmo - aha, už je jar. Neznášam ten pach, ale teraz mi až tak nevadí. Celé leto nám pod oknami skučia pouličné mačky, čo už s nimi, zvykli sme si. V ruke nachystaný kľúč zaštrkoce v zámke. Zaseknuté dvere treba poriadne potlačiť. Urobia hluk, ale ani ten nie je nepríjemný. Šťukne svetlo. Skopnem topánky, zašuští bunda, na ktorú vešiam svoju. Našponované zmysly sa tešia z teplého sveta predsiene, zvukov aj vône z kuchyne za zatvorenými dverami. The grass is greener... vybehne mi v hlave zvuková stopa. Presne tak to teraz cítim. Všetko je krajšie, príjemnejšie, výnimočnejšie.
Ešte chvíľu chcem, aby malí nevedeli, že som prišla. Ešte pár sekúnd, v ktorých sa môžem ticho sama tešiť len z „tu a teraz". Toto je doma. Tu je dobre. Nikdy sme nemali a nebudeme mať milióny. Kým mám občas túto chvíľu, nechýbajú mi.
