Panička z mesta, zvyknutá na teplo, pohodlné kreslá a rozmaznaná umývačkou riadu - dávno som za sebou nechala túlavé obdobie s batohom a spaním pod širákom. Tak sa teda s deťmi vraciam. Bez elektriny, spiac na doskách na slamou vypchatých obliečkach v týpí, z ktorého cez odchýlené chlopne obdivujem čisté nebo a mesiac . Presne minútu, kým večer odkväcnem. Vodu máme zo studničky, dvadsaťkilový kanister je ťažký ako vôl. Ale vďakabohu je voda nachytaná aj v bareli na streche zrubu, ňou sa dá osprchovať. Je studená a osviežujúca.
Deti, vybehané a zničené zjedia všetko, čo dostanú na tanier. Hráme sa spolu alebo sami podnikajú lovecké výpravy za myškami. Keď sa hrdinom chytil do jednej z pascí plch, muselo to byť počuť až dolu do údolia. Večer po indiánskom príbehu odpadnú do spacákov, ráno s novou vervou vybiehajú hľadať poklad, strieľať z luku, loziť po lanách, tvoriť indiánske kapsičky, čelenky, svietniky, lapače snov, prívesky. Konverzujú s ovcami, ktoré sa voľne pasú a vôbec nikto sa nebojí koní keď sa večer vyberú na lúku medzi špicaté indiánske príbytky. Pri ohni ďakujeme za to pekné, čo sa stalo a berieme si pierko s pomenovaním skutku, za ktorý si ho zaslúžime. Je nás dvadsať a každý jeden má tých dôvodov denne veľa.
Celých päť dní som nevidela telefón ani počítač. Svet bežal mimo nás. Na Háji bolo dôležité, aby dážď nepremočil celty a bolo čo jesť a piť. Po prvých škrabancoch a pádoch deti prestali fňukať. Mravce patria k prírode a muchy sú tam tiež doma, tak čo s nimi. Že sa z pohára napilo dieťa? Tak čo, veď nie je jedovaté, nalej doňho aj mne.
Ešte dnes nechám na stene vane tmavý prúžok po nedeľnej očiste. Tričká nám stále voňajú ohňom. Aj nechty potrebujú čas na dorastenie. Deti si vzali ku kamarátom drahokamy, čelenku a kapsičku so svojím indiánskym menom. Nechce sa nám ešte celkom vrátiť do civilizácie. Ale netrápime sa. Lebo vieme, že aj o rok bude pre nás kus leta indiánsky.
