Za plece ma chytí muž: „Toto mi dal Matúš, aby si to dala Julke.“ V sobotu boli na športových hrách ku Dňu detí. Julka si za nazbierané žetóny nakúpila kopu drobností, Matúš myslel aj na ňu. Položím sponu k Julkiným darčekom a ešte očami kontrolujem, či som na nič nezabudla. Z detskej zas prichádza muž a podáva mi ozdobnú taštičku. „Toto zas posiela Julka Matúšovi, dala mi to tak, aby on nevidel.“ O pár minút búcha fľaša, načínam tortu, deti si prezerajú, čo dostali. Julka sa prečesáva, aby si vyskúšala sponu od brata. Ten vysype taštičku od nej na stôl. „Super! Petšopáci... „Ďakujem!“, kričí nahlas a objíma sestru. „Tých som si od teba občas požičal, veľmi som ich chcel. A... čo to euro?“ „No, viem, že ti Kiko dlhuje 89 centov za drobnosti z bufetu,“ odpovedá mu sestra. „A teba to mrzelo, tak tu máš, aby si to od neho nemusel chcieť, a aby ti nechýbali.“
Boli to ôsme narodeniny. Ale aj prvé – prvé, keď dali darček aj sebe navzájom. Už nie sú maličkí. A včera to ukázali asi tým najpozornejším a pre mamu najdojemnejším spôsobom.
