Zvyknem jej vtedy šepkať. Bábika, dievčatko moje, princeznička. „Maminka, ešte mi to povedz,“ vypýtala si, keď som to pred časom neurobila. Páči sa jej to, mne viac. Hrejeme sa navzájom. Viem, že tak ako ja cítim vôňu jej líc a vlasov, ona pozná moju. Musím len šepkať, aby som jej neublížila hlasom. Hladím ju malým pohybom dlane a ona robí to isté. Pomrví sa a ešte lepšie uvelebí. Naznačím, že objatie sa končí. Ona svoje stále pevne drží. Tak ostaneme, kým jej nestačí.
Matúško berie každé objatie ako skúšku vlastnej sily. Obtočí ma rukami a stlačí ako najviac vie. Vzdychom potvrdím, že je to naozaj veľmi a už je fakt silný. Veď už skoro je. Aj tým, že nežnosti vymenil za chlapáctvo. Iba skoro ráno, kým kráča z postele vyhriaty perinou, je ešte malý chlapec. Ruky mi bezvládne položí okolo krku, keď počkám pri schodíkoch postele. Iba vtedy mi dovolí privinúť si aj jeho hlavu a potešiť sa jeho vôňou a teplom. „Dobré ráno,“ šepneme si do líc. A už pokračuje ďalej, do chlapčenského dňa bez objatí a pús.
Potom sedíme pri večeri. Julka sa hnevá, zas pre nejakú hlúposť. Tvrdohlavá, nedôtklivá, urážlivá, začínajúca puberta je hrozná. Tvár tvrdú ako skala, nedopraje nám vidieť jej ľútosť ani žiaľ. Matúš je v takých situáciách celkom iný. Jeho rysy zmäknú a hlas poskočí. Snaží sa vysvetľovať, ospravedlniť, prosí o odpustenie, je mu ľúto celkom nahlas a nepokryto.
Každý má svoje vlastné hranice a predstavy o svete. My sme len diváci. Prizeráme sa, ostávame z hranicami, ktoré nám deti vytyčujú. Nevidíme za ich fasády, ktoré sa menia toľkokrát za deň. Rovnaký majú len dátum narodenia. Vo všetkom ostatnom je ich odlišnosť od jednej strany spektra po druhú. Mám doma dve deti. A často pocit, že vlastne všetky na svete.
