Už keď vchádzam do detskej zacítim ich. Štyri týždne sa s ich hračkami nikto nehral. A predsa akoby z izby teraz odišli. Z Julkinej postele treba najprv odložiť veľkých plyšákov, k nim maličkých a ešte päť podušiek - ako sa sem malá vôbec zmestí... Schytím perinu a zhlboka sa nadýchnem. Ešte sú malí. Ešte sa nepotia. Ale v spánku nádherne voňajú. Perina je drobkou celá presiaknutá. Priložím si ju k tvári, vôbec sa mi nechce vyzliekať obliečku. Takto malú cítim, kým sa ráno celkom preberie. Vlásky rozhodené po vankúši aj po tvári, horúca, trochu pokrčená. V tej obliečke sú zachytené všetky drobné zamrnčania, vzdychanie, keď sa v spánku bojí, jemné mliasknutie, pach šampónu. Vône okolo mňa víria, zatiaľ čo naťahujem čistú plachtu a perine obliekam Princeznú. Matúškova posteľ vonia inak. Na plachte, kde máva hlavičku je škvrnka. Občas spí s otvorenou pusou a chrapká. V rohu postele skrčené ponožky, pod poduškou gormit a - pastelka? Zacítim jemnú kyslosť, tak mu voňajú spotené vlásky. Nasávam každým pórom, kým sťahujem Woodyho z Toy Story, zajtra už bude zbojník spať s Rytiermi.
Stojím v prevoňanej izbe, cítim z nej jarnú lúku nových perín. Na zemi sa mi pri nohách krčia kusy plátna so stopami mnohých nocí. Beriem ich do náruče a nechcem ich ešte pustiť. O chvíľu ich vložím do studeného kovového bubna a prášok z nich zmyje snívanie aj nočný nepokoj. Stratia sa. Odplaví ich voda. Usmejem sa. Veď do tých nových perín sa deti otlačia už o pár dní.
