Pred mesiacom sa ma kamarát z organizácia Slovensko bez drog opýtal, či by som na Medzinárodný deň boja proti drogám nešla pretekať - ako jedna z ôsmich členov tímu na 24-hodinové cyklistické preteky do Orechovej Potône. V hlave som urobila bleskový prepočet. To vychádza tri hodiny na hlavu. V zime, keď bolo hnusne, chodievala som behať na pás. Občas sa mi fakt nechcelo a tak som sa namiesto behania flákala posediačky na stacionári. Hodinu som išla v slušnom tempe a rozhodne nie na pokraji síl. Budeme sa striedať a dve určite zvládnem, a keď sa hecnem, aj tretiu. Naposledy som síce bicyklovala pred niekoľkými mesiacmi, ale mám nabehané, kondičku v poriadku. „Hej, keď nikto iný nebude môcť, pôjdem,“ odpovedala som Jurajovi. A tak som sa ocitla v tíme amatérov, na pretekoch, kde nás je podobných len pár. Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že pôjdem jazdiť cyklomaratón, vysmiala by som sa mu.
Pred boxmi sa tichou nocou sa ozýva len klapot cyklistických tretier. Ruky mám skrehnuté a zadok by som najradšej vôbec nevlastnila. Ešte kúsok, skús, povzbudzujem sa polohlasom. Obieha a predbieha ma môj vlastný tieň. Občas za sebou začujem niečo ako šustot krídel a okolo prefičí skupinka ľudí. Machri držia pelotón od začiatku, idú nie pomalšie než štyridsiatkou. Snažím sa nezavadzať, ich tempu zďaleka nestačím. Zrazu je zvuk spoza chrbta iný. Predbieha ma chlapík na handbiku – vozíčkari tu majú dva tímy a jazdia na bicykloch upravených na ručný pohon. Iba jeden pretekár bez nohy ide na normálnom stroji. Že predbehli zdravých sa nám stalo mnohým. Wow.
Končím tretiu hodinu. Rátam v hlave koľko ľudí z nášho tímu muselo odísť... a dochádza mi, že ešte budem musieť jazdiť raz. Ešte hodinu. Au! Posledný raz sadám na bicykel po necelých dvoch hodinách spánku o pol siedmej ráno. Vysadnem, zatnem zuby ... čo už, toto musí odbolieť. Jeden kopec, druhý, potom dlhá kľukatá rovinka a dva kopce za sebou. Dávam si blízke ciele. Pomáha to hlave. S každým ďalším kolom sú kopce vyššie. Uf. Odjazdené. Trasiem sa od únavy. Ale – nakoniec sme v našej kategórii tretí! Super! „Mala by si zavolať do jazykovedného ústavu, že Mary sa skloňuje podľa vzoru hrdina“ – píše mi ráno správu môj muž. Hej. Cítim sa tak, dobre sa to číta.
No kým som ja prešla za asi štyri hodiny 108 kilometrov, chlapík, čo sa rozhodol ísť sám a krúžil celých 24 hodín najrýchlejšie, ich nabicykloval 870. Odchádzam domov oddychovať, víťaz Maťko Uherčík znavený leží pri aute svojej mamy. Tá ho po celých 24 hodín neúnavne povzbudzovala a obsluhovala. 870 kilometrov v pekelnom tempe bez prestávky... Do myšlienok na posteľ sa mi vkradne iná, plná obdivu: ľudské telo je schopné naozaj neuveriteľných výkonov.
