Moje učiteľky kuchárky - babičky a mamka - ma naučila zužitkovávať zvyšky. Tak, aby boli chutné a strávnici možno ani nezistili, že som použila niečo, čo ostalo. Všetko, čo ostane, sa skrátka pri trochu vôle ešte dá zachrániť - nie vyhodiť.
Jedinú výnimku má to, čo ostalo na miskách po deťoch. Pochopili sme, že ak nechceme vážiť tonu, nesmieme dojedať - preto hoci s ťažkým srdcom, väčšinou aj tá trocha ryže či kúsok rožka putuje do koša. Nenútim malých pchať do seba nasilu, sama som to ako dieťa nemala rada, a tak radšej zaseknem zuby a vyhodím. To, že jedlo je vzácne, im vštepujeme inak.
Na jedlo sa ťažko robí. A treba ho nakupovať toľko, aby bolo akurát. Málo je zlé. A veľa - zbytočné.
Keď sa jedlo pokazí, môže to byť z troch dôvodov. Prvý - bolo zle uložené, zabudli sme naňho. Vyrástla na ňom biela alebo zelená kultúra a tá ho nemilosrdne odsudzuje na zánik. A to je chyba. Druhý dôvod - možno ho bolo zbytočne veľa, nestihli sme pojesť. Opäť chyba. Alebo - bolo nechutné, nechceli sme ho - ešte väčšia chyba! A ja chyby rada nemám. Obzvlášť nie tie v kuchyni.
Dnes som v chladničke našla pokazené jedlo. Nebolo zle uložené, ani ho nebolo veľa, a už vôbec nebolo nechutné. Naopak, bolo naše obľúbené. Kaleráb na fazuľke. Mám ho veľmi rada, aj deti, aj manžel. Hm... Škoda ho.
Chceli sme si ho dopriať navzájom.
A tak sme si ho tak dlho jeden pre druhého šetrili... až sa pokazilo...
