Babička nám umrela pred desiatimi rokmi. Bola vo svojej dobe zjavením. Módou sa nikdy neživila. Doštudovala po vojne, keď ako sama vravela, nastúpila éra teplákov a tesilákov a čokoľvek, čo vyčnievalo z priemeru, bolo podozrivé až neprípustné. A tak svoje fantázie a módne kreácie vytvárala aspoň pre najbližších, pre nás. Každá gombíková dierka vyšitá ručne, perfektne začistené stehy, krásne vytvorené lemy. Vždy sa riadila zásadami Haute couture a veci doťahovala k dokonalosti. Vravievala s Balzacom, že trhlina v odeve je nešťastím, ale škvrna na odeve je hriechom. Potrpela si do sedemdesiatky na pravidelne obmieňané a na mieru šité modely do divadla a na koncerty - pre nás ostatných, ale aj pre seba. Mala dvoje predplatného na kultúrne sezóny a predsa sa nehodí chodiť oblečená v tom istom.
Jedným z tých modelov bol aj spomínaný kabátik. Babička bola vždy revolučná. Tento kabátik je toho dôkazom. Nikto mi neuverí, že uzrel svetlo sveta pred vyše šesťdesiatimi rokmi. Má vpredu neviditeľné zapínanie, jemný golierik, krátke rukávy, v páse je zúžený, na ramenách má namaľované malé lístky. Je nádherný. A skutočne nadčasový.
Keď mi ho teraz sestra priniesla, srdce mi zaplesalo. Samozrejme som si ho hneď vyskúšala. Nerobila som si ilúzie, že si ho v páse zapnem, ako pred pätnástimi rokmi. Aj vtedy to bolo tak tak a ešte som musela zadržiavať dych. No dobre, nezapla som ho - a nielen v páse. Medzi ľavou a pravou klopou po dokonalom navlečení ostala v celej dĺžke kabátika desaťcentimetrová medzera. Hm. Trinásťcentimetrová. No, dobre, maximálne pätnásť. Viac skutočne nie. A - ten kabátik je ušitý tak úžasne, že mu to vôbec neublížilo a sedí aj tak. A teda ho budem nosiť. A vyzerať v ňom skvele. Rozhodla som sa.
Nevdojak ma však priviedol na myšlienku, ako som samú seba videla v časoch, keď som ho nosievala kedysi. Sťahovacie nohavičky, tesná podprsenka, večne vdýchnuté brucho. A to platilo takmer univerzálne, pri čomkoľvek, čo som na seba dala. Každú chvíľu kontrola, či všetky vlasy sú dostatočne našuchorené alebo bezchybne držia v uzle. Mala som o dobrých desať kíl menej ako teraz (mám BMI index pekných a akurátnych 24) - a predsa som si málokedy pripadala skutočne pekná, štíhla a upravená. Nebola som si istá, či mi nepáchne z úst. Ako na mne sedia nohavice alebo či svetrík nie je príliš obtiahnutý. Či nevyzerám zle na opätkoch a nemám ofŕkaný kabát na zadaždených uliciach. Bála som sa prípadných rozmazaných očných tieňov, prepotených fľakov pod pazuchami aj potknutí. A k tomu starosti, či som nahodená podľa módy. Mala som pocit, že ma v každej sekunde niekto pozoruje. Hodnotí a posudzuje - a nikdy celkom nevyhoviem prísnemu súdu.
To, či a ako vyzerám a nikdy, nikdy to nestačilo, som riešila naozaj dlho. Ani neviem, kedy ma to prešlo. Možno v čase, keď som sa zaľúbila do sukní po zem a hipisáckych outfitov. Ale vlastne aj vtedy som sa vždy, keď som mala vyzerať seriózne, strachovala, či to stačí.
Dnes už je to inak. Jasné, snažím sa vyzerať a obstáť - všetky to tak máme. Len sa tým už tak prvoplánovo netrápim a garde sa obrátilo. Väčšinu času neriešim - a keď si spomeniem zvyčajne si poviem - lepšie to nebude a aj tak je to ok (prinajmenšom, radšej si vravím, že mi to aj tak svedčí J). Svet sa posunul. Aj optika.
Možno si raz dám ten fialový klobúk, hrubé pančuchy a nohavice na traky - a bude mi to úplne jedno. Nuž, vďaka Bohu za vek. Určite mi starostí aj pribudlo. Ale tých, ktorých je menej, mi ľúto určite nie je J
