V lete má beh ťažkú hustú vôňu dozretých polí. Padá na človeka a celého ho zahlcuje. Občas sa bije s pachom horúceho asfaltu, tak vzdialeného od vône teplej hliny. V zime beh vonia čerstvo a čisto. A medzitým po zoraných poliach, mokrých kríkoch, lenivej vode v rieke aj kalužiach na poľných cestách. Občas sa mieša s nádhernou vôňou teraz pozbieraných klasov, ktorá sa v priezračnom vzduchu šíri na kilometre ďaleko.
V tom parfume by človek zacítil pani v červenom aute, ktoré okolo prešlo s dokorán otvoreným oknom. Cítil by v ňom aj chlapov v montérkach z krčmy, jej záhradka často zmĺkne, keď sa okolo nej nesie rytmické dup – dup – dup – dup. Bol by tam aj pach kačacieho peria a dlhej srsti psov, čo štekajú vedľa plotov a môžu si chvosty vyvrtieť. Vône jedál z okien domov, divých hrušiek, čerešní a sliviek popadaných zo stromov pri cestách, konskej mrvy na kraji lesíka, kvetov a plodov bazy voňavejších než drahý Dior.
Hoci som mala citlivý nos vždy, pri behu sa tento zmysel ešte viac presadzuje. Všetko cítim viac a intenzívnejšie. Dlhšie, silnejšie. Pri žiadnom inom športe ani pohybe sa mi to predtým nestalo. Behanie otvára čuchové bunky, aj tá istá trasa dáva vždy iné vône. Nie som majster voňavkár. Neviem spraviť parfum pre bežcov. A tak sa pred každým ďalším štartom môžem tešiť na novú vôňu, ktorú ten dnešný beh zas prinesie.
