V pre mňa nepohodlnom uhle je na vankúši položená hladká tvár. Pred ňou zložené ruky, jeden z rukávov má celkom vyhrnutý. Pokojne zatvorené oči, čelo orámované ryšavými vláskami. Dýcha celkom pokojne. Spod periny trčí malá päta. Natiahnem ruku a dotknem sa jej. Chladná. Rukáv modrého pyžamka s kvietkami jej pretiahnem cez predlaktie. Zavrtí sa a odfúkne. Asi som ju zobudila. Nevadí, už je aj tak čas vstávať. Pomrví sa ešte raz a otvorí oči. „Kde je ten test?“ „Aký test, Julinka? Snívalo sa ti niečo?" Neodpovie, ale naširoko sa usmeje a natiahne sa ku mne. Je spod periny horúca a voňavá. Do objatia sa nám primoce najstaršia spacia hračka Holý Havko. Dá mu pusu a prisunie ho aj k mojim perám, aby som ho tiež pozdravila. „Dobré ráno.“ „Dobré ráno.“ „Koľko je hodín?“ „Neviem, ale Matúš už pozerá rozprávky.“ Stisne ma krátko a vymoce sa spod prikrývky. „No poď, mami, nech nejaké tiež stihnem,“ ťahá ma z postele.
Cez deň je urečnená. Afektovaná, hádavá a predvádza sa. Často sa povadíme, má takisto tvrdú hlavu ako jej mama. Sme až boľavo rovnaké. Obrusujeme sa navzájom a občas ako narážame to zaiskrí. Lepšie to nebude, rastie z nej samostatná osobnosť a moje rozkošné bábätko je dávno preč. Ale takto ráno... je to len pokojná krása. Tie prvé sekundy, keď odchádza spánok a ona otvorí oči do nového rána, celkom nevinne a odovzdane sa ku mne pritúli, nie je nič iné než čistota. Pomalé rána. Keď nezvoní budík a nič nás nenaháňa. Nie je na nich nič zvláštne, vlastne sú vždy rovnaké. Ale nemyslím, že sa mi niekedy zunujú.
