Nátierky vždy aspoň jedno z nich ofrflalo. Tousty chcel tiež každý iné - a rob rôzne v rannom strese. Napečené cookies doma zjedia, ale zo školy ich párkrát priniesli. Aj dokonale rozdrobené v útrobách tašky. „Maminka a nemôžeš nám niekedy dať biely rožok? Gáborko ho má každý deň. A s maslom a so šunkou, ako Esztike dávajú." Moje celozrnné a tvorivé snahy narazili skôr, ako mi bolo milé. A tak som každé krájala tie isté rožky a plnila ich rovnako nudne. Aspoň som mala istotu, že to zjedia a desiata neskončí u spolužiaka, v tom lepšom prípade.
Tvorivá mama vnútri mňa bola zmierená a chvíľu ticho. Ale začala sa búriť. A vtedy prišlo dieťa s nápadom. „To je škoda, že v kinderku je prekvapenie len raz...", vzdychlo. Hm. No. Ale... Prečo by muselo? Žiarovka sa rozsvietila. A mne zrazu došlo, ako dobre využiť tie veľké balenia gumových medvedíkov, čokoládových praliniek, lentiliek, kyslých bonbónov, čo každú chvíľu dostávame alebo s chuťou kupujeme. „Čo to je dnes? Nehovor, pozriem sa až v škole. A neboj, podelím sa, " povie občas ráno zbojníčka. Teší sa na veľkú prestávku. Na každý deň iné prekvapko z kinderka. Plním ich tak, aby nevideli. Vždy ich prinesú prázdne.
Tvorivá mama vnútri je spokojná. Výživový poradca v zásade tiež - toľko sa toho do malého žltého vajíčka zas nevmestí. Dajte im niečo zo seba, čítala som kedysi v múdrej knihe. Napríklad im proti smútku k desiate pribaľte lístok Pekný deň alebo Myslím na teba. Snáď sa aj maškrta počíta...
