„Tento je od babky, tento od garáže, od schránky nenosím, ten má frajerka, bezpečnostné dvere a ešte maličký je od schránky na vzácne veci." „Týmto si zamykám bicykel, farebný je od pivnice a veľký starý od dedkovej záhrady, chodím mu pomáhať." „Mám len od auta, vchodu a dva od bytu. Do práce ma púšťa karta." „Týmto odomykám klubovňu, kde trénujeme, ďalší je k bytu, a aha - veď ten je poriadne starý, ešte z vchodu z podnájmu, už tam roky nie sme, asi by som ho mal vyradiť..." Koľko sa z takýchto jednoduchých popisov dá dozvedieť!
Poznám ľudí, ktorí nosia kľúče skoro ako zbraň. Guču aj tridsiatich, sami často nevedia, k čomu všetky z nich sú, na tom ešte zopár príveskov, celková hmotnosť aj pol kila. To keby som mala každý deň vláčiť na pleci v kabelke, veď by som celkom okrivela, vravievam si. Ale oni sa s nimi pohrávajú, pohadzujú si ich, zjavne ich tešia.
A potom sú iní, ktorí majú útly zväzoček, na zrátanie by som dve ruky nepotrebovala. Sú takí rozumní, že vytriedili práve nepotrebné alebo naopak osamelí a nemajú mať vlastne kľúče od čoho? Oboje môže byť správne. Len sa stačí spýtať.
Oblečením možno oklamať. Ľahko aj šperkmi, autom, dokonca aj bytom. Ale kľúčmi, kľúčmi málokedy.
