Ako dievča som nebola vzdorovitý typ. Baranicu som si každé ráno doma vzala z police a pri odchode dala na hlavu. No len čo som vošla do výťahu, obrovská strašná vec putovala do tašky - a hlavu som si hriala starou, pletenou čiapkou. Robili sme to tak viacerí. Pletenky neboli bohvieako krásne, ale stále lepšie ako ušianka a niečo som na hlavu potrebovala. Lebo u nás na severovýchode bola často taká kosa, že nám vonku mrzli svaly na lícach, že sme sa poriadne nevládali rozprávať.
Celé detstvo som sa modlila, aby som z tej mojej vyrástla a tak ako iné malé veci ju celkom legitímne mohla odložiť. Ale stále bola dobrá. Neviem, kde nakoniec naše baranice skončili. Ani ma to nezaujíma. Možno ich pojedli mole. Dobre im tak.
Dnes by ma nikto neprinútil dať si kožušinovú ušianku znovu na hlavu. Tak ako asi veľa ľudí mojej generácie. Ale stretávam v nich po uliciach kopu mladých. Nezdajú sa im neforemné ani veľké. Nevadí, že im celkom neladia so športovými bundami. Nemajú predsudky, nepozerali sovietske vojnové filmy. Páči sa im všetko iné, avantgardné - hovoria mi baranice na ich hlavách. A ja im to prajem. Tak to má byť. K mladým patrí vzdor. A pokojne môže vyzerať ako veľká chlpatá baranica :)
