Vraj je to skutočný darček, vykuklo na mňa niekde. Tak som si pozrela stránku. Organizácia, ktorá pomáha najchudobnejším v tých častiach sveta, kde môžu o tečúcej pitnej vode len snívať a kde aj vlastniť jeden pár topánok je luxus, mi nie je neznáma. Mohla som si vybrať. Pomôžem niekomu so vzdelaním? S liečbou, so stavbou či so živobytím. Vybrala som to posledné. A kúpila kozu. Keď som kedysi bola v Afrike, krútila som hlavou nad tým, ako tam ľudia môžu žiť. A márne rozmýšľala, čo by tam asi tak mohli robiť, aj keby chceli. Keď sa z Afriky vrátila sestra, po troch mesiacoch poriadne schudnutá, o chudobe vedela rozprávať celé hodiny. O tom, ako sa mamy zmierujú so smrťou detí, ktoré nedokážu uživiť a ani uchrániť pred chorobami. O streľbe pre kus jedla. O zázraku, keď zo suda tečie odstáta voda a človek sa môže po niekoľkých dňoch umyť. O trpkej chuti fazúľ, občas spestrených jahňacinou, ktorých aj tak nikdy nie je dosť. Na to všetko som si spomenula. Aj preto som kúpila kozu.
Koza pocestuje ako multipak. Jeho súčasťou je aj viera a dôvera. Viera, že sa zviera naozaj zíde a pomôže a dôvera, že sa naozaj dostane k núdznym. Želám mojej koze veselé sviatky a hlavne veľa zdravia. Bude ho veľmi a dlho potrebovať.
