A suverénne najlepšie zvládame Tri prasiatka - s efektným krochkaním, samozrejme. Tu sa skvele hodí, že sme doma štyria, presne akurát. „Kto bude vlk? Tato!" Tato nejasá, ale súhlasí. Ja robím prasiatko so slameným domčekom. Po útoku vlka utekám s Matúškovi, ktorý má dom drevený, spodobený rukami nad hlavou. Tato neodfúkol, ale zbúral, rýchlo k Julinke do kamenného! Tam už máme ruky nad hlavou všetci, uvoľníme ich až keď nechávame vlka akože padať dolu komínom, aby s popálil chvost a už nikdy nechcel prasiatka zožrať. Skvelé! V druhom kole som vlkom ja a potom vydá aj na obe deti.
Dohráme sa, ale kdeže, žiaden oddych. „... deväť, desať, jedenásť, dvanásť, šestnásť, dvadsaťtri, devätnásť, tridsať. Schovaný, neschovaný, idem!" Julinka sa odlepí od rohu pri kúpeľni a začína pátrať. „Hú!", vykríkne, keď nájde Matúška pri regáli so škatuľami. „Hú!", druhý raz, keď na ňu tato jukne z pracovne. Mňa stále nenašla. Tentoraz som sa za gaučom schovala poriadne. Teším sa ako malý psík. Julinka chodí, volá, hľadá. Asi jej pomôžem... Nie, ozve sa vo mne dieťa, nech hľadá! A - už je to tu: „Hú, maminka! A teraz počítaš ty, dobre?"
Keď som bola malá, veľmi sme sa na schovávačky nehrali. Nebavilo ma to, nebolo sa kde schovať v malom byte. V našom je teraz zákutí habadej. A ako ma to baví! Fakt sa dostávam do detskej nálady. S radosťou počítam, pátram po malých stále v tých istých úkrytoch a samej sebe vymýšľam nové. „Mami. Tam nie predsa. Tam by som ťa hneď našiel", napomenie ma občas drobec.
Kde sa hrabe kreslenie, maľovanie, pečenie, montovanie, dokonca aj čítanie a pozeranie rozprávok. Niet nad to, keď celým telom všetci spolu rovnako hráme s maximálnym nasadením. Vraciam sa s krpatými do detstva. Prežívam to, čo som predtým buď vôbec nezažila alebo si to minimálne tak nevychutnávala. Chrústici, nenechajte ma vyrásť... :)
