„Je mi smutno za mamou," povedal pred chvíľou. Je jedným z vyše štyridsiatky detí na škole v prírode. Staráme sa im o program a snažíme sa, aby sa čo najlepšie spoznali. Poznáme to, nielen osemročným sa za mamami a tatami cnie od druhého dňa skoro každú voľnú chvíľu. Víťazný pocit samostatnosti a radosť z toho, že im rodičia nekážu trvá kratučko. A potom večer, ale aj ráno a cez voľno po obede príde čudné prázdno.
Sadol si na mňa. Urobil to celkom samozrejme a s prirodzenou bezprostrednosťou. Snažím sa odľahčiť svoje ruky na jeho telíčku, je drobný a krehký. Potrebuje mamu, ale tá je ďaleko. Tak - aspoň na chvíľu - si požičia mamu niekoho iného. Deti sú úžasné, ako vedia prijať, čo je a robiť tie najkrajšie veci v nečakaných okamihoch. Pred minútou sa skoro rozplakal, teraz sedí pokojne a rozpráva o Patovi a Matovi a lego skladačkách. Hovorím mu o našich obľúbených príhodách dvoch motákov, počúvam nadšenie v jeho slovách - a vlhnú mi oči. Nie ja jemu, od mne tou nečakanou dôvernosťou dáva obrovský dar. Jednu ruku si uvoľním a pohladím ho po chrbátiku. Mojich malých to vždy poteší. Martinko sa trochu prehne a zasmeje sa. „Jéj. Ty si ako moja mama." Zavrtí sa a spokojne privrie oči. Najkrajšie veci nič nestoja. Dôveru, ktorú práve dostávam, nevyváži žiadna zlatá tehla.
