Sestrička sa už určite nevie dočkať, kedy si po ne prídu rodičia, vravím si. Tu, v centre sestier saleziánok, sa dievčatá schádzajú každú stredu. Moja malá sem chodí veľmi rada. Hovoria o Bohu a viere, veľa sa hrajú, spievajú, našla si tu priateľky. Je spokojná a my tiež. Každý ďalší element, ktorý nám pomáha z detí vychovať slušných ľudí, sa ráta. Saleziánky sú príjemne civilné a milé. K deťom sa správajú ako staršie sesternice.
„No poď, Juli,“ volám malú od stolného futbalu. Na stene za ním zbadám obrovský nápis: Skáčte, kričte, len nehrešte. Musím sa nahlas zasmiať. Ukážem na nápis pobavene rukou a sestra v sivom pokrčí plecami: „Decká, viete. Bez kriku a skákania sa im hra neráta.“ Jasné. Mamy na túto tému môžu písať celé diplomovky. Žiadna z rehoľníčok deti mať nebude – aj tak ich poznajú dokonale.
Nápis ma baví, a hovorí mi viac, než to, že sestry sa snažia deti viesť k slušnosti. Na nič sa nehrajú. Drobcov, ktorých vedú, berú presne takých, akí sú. Veľmi pravdepodobne trávia veľkú časť dňa modlitbami, meditáciou a rozjímaním. Ale čo sa detí týka, stoja pevnými nohami na zemi. Aj preto ich decká – a aj ich rodičia - majú úprimne radi.
