Koľko krížikov na čelo som kedy dostala... Určite ako malá v kostole pár, možno neskôr aj ako dospelá. Na svadbe a potom aj na krstinách detí. Nič neznamenali, nijako som ich necítila. Boli od cudzích ľudí, tak som všetkých tých kňazov vnímala. Podobných krížikov ako bol ten včerajší mi pár dal otec a aj svokra. Najviac, najozajstnejších, som dostala od prababičky.
Vždy, keď som prichádzala na návštevu a vlastne domov, otvárala dvere babička. Prababička sa objavila až po nej. Drobná, trochu schúlená, inak ako usmiatu si ju nepamätám. Dokonca aj keď bola chorá, vždy mala ten jemný povznesený výraz. Na privítanie ma pohladila po líci. Mäkkou rukou, niekoľkokrát denne natieranou voňavým krémom. Tá ruka bola hladká, ale pritom vráskavá, zdedila to tak po svojom ockovi. Po nej moja mamka a aj ja a po mne to má môj malý Matúš. Jemné čiarky na každom článku prsta a zbrázdená dlaň. Nikdy som nemala krásnu ženskú ruku, ale nikdy mi to nevadilo - lebo som vedela, že moja ruka je prababičkina. Že aj tou rukou niekam patrím, spája ma s blízkymi. Vďaka prababičke viem, že aj dotyk takej ruky môže byť príjemný. Tak ako na privítanie, aj na rozlúčku ma Babi Babi zvykla pohladiť rovnako. A k tomu pohladeniu priložila obe dlane k mojej tvári. Dotýkala sa líc a palec pravej ruky vždy v posledných chvíľach, keď som jej vravievala, že zas skoro prídem, urobil ten malý dotyk. Krížik na čelo. „Opatruj se, Marunko."
Veľmi dho som necítila silu krížika na čele. Taká drobnosť... Myslená úprimne má silu, ktorá by aj do kameňa vedela vyryť slová „záleží mi na tebe".
